"A jéje - uniforma."
Kapitán John Hart prekvapene zodvihol zrak a čochvíľa aj svoje mrožie obočie. Z protiľahlej lavičky vo vagóne metra naňho zízal jeho čiernobiely odraz a povýšene prskal: "A jéje - uniforma."
Mladý muž, ktorý práve nastúpil vyžaroval rozhorčenie nad skutočnosťou, že vyzerá ako novší hardcore duplikát niekoho iného každým gestom. John sa, naopak, cítil poctený. Fakt, že vyššie mocnosti použili kopirák, keď ho modelovali, bol lichotivý. Zaradil jeho osobu medzi vzácne kuriozity, aké bežne vídal na svojich medzihviezdnych potulkách a pokladal ich za pozoruhodné.
Bol teda pozoruhodný. Exkluzívne dvojexistenčne pozoruhodný!
Na sedadle oproti sa ležérne rozťahoval dôkaz jeho mimoriadnosti číslo dva. Vskutku zvláštny zjav. Mal jeho postavu, jeho tvár, ingrediencie boli ako jeho, so všetkým sakumpak. Ale výsledný koktail bol úplne inakší. Ten druhý mužský bol nádherný celkom odlišným spôsobom ako on.
Najväčšiu pozornosť na ňom pútali oči, modrejšie ako čerstvo rozvité nevädze. Pravé umelecké diela. Hrubá šminka ich obrubovala hrozivým rozmazaným rámom, ale nedokázala spútať ani ich dychtivosť, ani ich nádheru. Bledú pleť peknej tváre zastieral matný nádych. Vyžarovala zvláštny, neprirodzený chlad, zraniteľný i varujúci zároveň. Svietiaci účes z prameňov odfarbených až na platinu, našuchorených ako dikobrazie pichliače, pôsobil rovnako, navonok nebezpečne, ale pod všetkým tým strašidelným panáčkovaním sa dala tušiť príjemná hebkosť a vlnitosť krátkych vlasov.
Oblečenie a ozdoby prevzali charakter svojho nositeľa, ktorý by čudáctvom bez problémov prekonal aj basáka z pekelného kvintetu, otrhaný, zdobený kovom, na šatách i po tele. Všetko na ňom bolo podivné a extravagantné, pôsobilo nebezpečne, ale pritom sexi, hrubé i jemné zároveň. Presne ako to mal rád.
Zem je skutočne planéta neuveriteľných krás. Dobre urobil, že nepočúvol Harknessove príkazy. Opustil by svet, ktorý mu očividne ešte má čo ponúknuť. Temporálna trhlina, ktorú využil aby ho premiestnila v priestore aj v čase, ho vypľula na veľmi vhodnom mieste, musel uznať, New York dvadsiateho storočia vyzeral nezabudnuteľne. Fakt chrumkavo.
"A jéje - blondínka," zareagoval na podpichnutie podpichnutím.
Mierne udivený pár sýtomodrých očí zmizol pod privretými viečkami. John zamrel vzrušením. Ešte k tomu hanblivá blondínka! Ktorá svoju zakríknutosť zručne maskuje na draka oblečením a rukou v rozkroku.
A funguje to! Stačilo, aby sa John poobzeral po okolosediacich. Zo všetkých cestujúcich sálala minimálne nepohoda, tí čo sedeli bližšie páchli stresom a strachom. Stali sa z nich zajatci situácie, strnulé bábiky zahnané do úzkych nepochopiteľným vystupovaním podivína v koženom kabáte vnútri idúceho vlaku, z ktorého nebolo úniku. Šikovná blondínka, čo seje hrôzu. Pôsobivé, uznával.
Ale naňho nemá! To čoskoro zistí.
"Ktorý batalión ťa tu zabudol?", ohlásil sa znovu nonšalantne pokrivený, zamak najedovaný odraz jeho vlastného ja. Hlas mal hlboký, trochu zastretý a neuveriteľne charizmatický.
Bola to len zvedavosť, čo blonďavého čudáka nútila pýtať sa? John mal podozrenie, že najskôr nie. Vyšportované telo toho druhého neprestajne flirtovalo. Otázkou zostalo iba určiť, či je to náhoda alebo zámer.
Možno sa cudzinec takto správal zo zvyku. Možno tento prekrásny mužský jednoducho nevedel existovať iným spôsobom. Možno... bola jeho najprirodzenejšou prirodzenosťou potreba urobiť dojem. Ale čo ak nie? Čo ak je jeho podráždenosť skrytou výzvou?
Očividne mu neprekážala skutočnosť, že oproti sedí iný muž, nie dlhonohá kráska. Prehliadal konvenčnosti, nedbal na hranice. John podvedome vytušil, že v živote toho druhého sú nutnosti, ako napríklad poznať pravdu a urobiť správnu vec, postavené na rovnakú úroveň ako vychutnať si okamih či naplno prežiť každý deň. Aké príhodné.
Novoobjavený fakt však v jeho rozhodovaní zavážil iba málo. Provokoval by za každých okolností, táto vlastnosť bola zase charakteristickou známkou jeho podstaty. Aj keby nezachytil ani len prskajúcu iskričku vzájomnej príťažlivosti, robil by, čo vždy. A okrem toho, objekt jeho záujmu bol príliš interesantný, aby sa o nič nepokúsil.
Zapotil svoje historické: "Ten, ktorému velím." A k tým pár nadutým slovíčkam pripojil najzvodnejší a najdrzejší úsmev, aký zo svojho repertoára vydoloval. "Som kapitán, ak si si nevšimol." Ukázal prstom na zlaté výložky svojho červeného kabátca a jeho pohľady flirtovali omnoho otvorenejšie, ako tie oproti.
"A ja som švédska kráľovná krásy."
Johnovi údivom padla sánka a jeho záujem o duchaplnú nádheru, ktorá mu takto okato papuľovala, a práve si provokatívne pošúchala zápästím zips nohavíc, proporcionálne všetkým zaznamenaným faktom vzrástol. Jeho mozog začal šrotovať bláhový plán.
"To vážne si," potvrdil okázalo, afektovane, ako to, ostatne, obyčajne robieval, väčšinou preto, aby natiahol čas. A rozptýlil pozornosť. Darilo sa mu.
Nenáhlivo vstal, prešiel dva kroky vystavujúc na obdiv svoje vysoké čižmy a potom, celkom neočakávane, prišuchol svoj zadok po lavičke tesne k zázraku v modrých džínsoch a dlhom koženom kabáte.
"Bozkával si už niekedy chlapa?", opýtal sa naježene.
Ticho vo vagóne sa odrazu dalo krájať. Reakciu prizerajúcich sa už teda John spoznal. Doterajšie doberanie medzi dvomi mužmi všetci skoro zúfalo prehliadali. Otázka ako táto ... UHHH. Boli šokovaní. Pod kožou mu zabrnelo vzrušenie, mal rád, keď nálada gradovala práve takýmto smerom.
Nevedel si iba predstaviť ako sa asi zachová to úchvatné bloňďaté stvorenie vedľa neho. Aká bude jeho odpoveď?
Mladíček si pomädlil päste. Jasne dával najavo, že chlapov bozkáva - pästným spôsobom. "Matne si spomínam," zakončil varovné gesto slovnou bodkou.
Ale John bol príliš zaujatý jeho originalitou aby sa nechal vyľakať. Keď raz niečo chcel, obyčajne to aj dostal. A teraz chcel bozk. Drobné nepríjemnosti, ako napríklad riadna po hube, ho nikdy nedokázali odradiť.
Poláskal si bradu. Očakával, že na ňu čoskoro schytá trestajúci pravý hák. A nebude to veru žiadne pohladkanie, svaly jeho náprotivku sa pekne črtali aj spod hrubých kožených rukávov plášťa. Bude to bolieť. Ale určite to bude stáť za to!
Prehovoril maznavo, líškavo: "Mal som na mysli niečo trochu viac..."
Nečakane zamĺkol a moment prekvapenia využil, aby sa natlačil čo najtesnejšie na objekt svojho záujmu. Urobil to tak odrazu, že sa mu podarilo uskutočniť, čo si zaumienil. Na pár sekúnd pritlačil svoje pery na pery úchvatného bloňdatého princa po svojej ľavici.
Boli ab-so-lút-ne dokonalé. Takto chutí azda iba on sám! Neubránil sa snivému okamihu, v ktorom bozkával a objímal sám seba, nedokázal to, bolo to silnejšie ako on.
Blonďáková rozzúrená päsť ho z prekrásneho snenia necitlivo vytrhla. Zmietla ho zo sedačky, zletel na dlážku ako hnilička. Ale nebola to taká veľká šupa, akú očakával.
Rozosmial sa. Ako málo stačí aby zistil všetko, čo potreboval. Rozčúlenie pobozkaného bolo falošné, hrané, bolo len závanom skutočného amoku, predstavením pre hľadisko. A čo chýbalo pästi, bolo v bozku. Kvapka pobúrenia, zdržanlivá neochota k nepoznanému aj potlačená žiadostivosť. A zvedavosť. Veľa zvedavosti.
Keby bolo naštvanie pravé, dávno by schytal na dôvažok ešte pár kopancov a nekrvácal by iba z malej ranky na hornej pere. Čo teda bude ďalej?
Mladý nad ním sa zasekol ako vosková figurína. Len stál a váhal. Premýšľal, či udrieť znova? Alebo si odsadnúť na druhý koniec vagóna a stať sa neviditeľným? Vyzeral ako samozvaný pomstiteľ pre všetky prizerajúce sa oči, ale John vedel svoje.
Pravda bola zábavná. Rozosmial sa ešte viac. Či už ho ten druhý chcel zabiť alebo nie, zo zrejmých dôvodov to dosiaľ neurobil. Najskôr teraz premýšľa aké by to bolo, keby v bozkávaní a láskaní pokračovali. Áno, presne toto teraz prebíja tú blonďatú hlavičku, protivníka prezrádzal pohľad, postoj, zovretie pier. John rozoznal mnohé nepatrné signály v reči jeho tela, ktoré doslova žalovali vzrušujúce tajomstvá, mal už svoje skúsenosti, a mal ich kvantá!
Veľmi rád splní všetky tie nepriznané sny. Jemu, a sebe tiež. Už čoskoro.
Ako predpokladal, nerozhodné rozpoloženie blonďatého sa veľmi skoro začalo rúcať. Zneistel. Zapotácal sa, a ešte trošku. Chrbtom sa oprel o kovovú tyč vagóna určenú na držanie počas jazdy, aby získal stratenú rovnováhu, ale bolo mu to akurát veľmi nanič, kymácal sa ďalej. Zachytil sa kovového držadla a zviezol sa popri ňom k zemi. Ako barová tanečnica uprostred vzrušujúceho vystúpenia. Wow. Všetky tie kovové serepetičky, ktorými bol celkom zbytočne prikrášlený sa na ňom rozkošne rozcinkali, keď zadkom narazil na dlážku.
A čudoval sa, čudoval! Nemal tušenia, čo sa mu to stalo.
John sa prikotúľal bližšie. "Poviem Ti tajomstvo, Princezná," zašepkal. Vzal medzi palec a ukazovák lesklý piercing upevnený na nádherne tvarovanom obočí bezvládneho ležiaceho mladíka a jemne sa s ním hral. "Trošku som si ťa otrávil, vieš? Moje ústa sú pokryté vrstvou paralyzujúcej emulzie. Postupne odstaví všetky tvoje orgány a ty umrieš."
Jedinečný nevädzový pohľad sa rozčúlil, ale telo už dvojníka neposlúchalo, bol premožený. Nie, nikto sa mu neponáhľal na pomoc, žiadny poctivý občan predsa nepôjde pomáhať niekomu, kto sa oblieka tak ako on. Ani sa žiadny nepostaví na odpor niekomu, komu pištole visia proklatě nízko. Preto chodieval ozbrojený. Aby sa nemusel ponáhľať a mohol v pokoji dokončiť svoje plány.
Mal času koľko len chcel, pokojne ignoroval verejné miesto, na ktorom sa nachádzali. Z náprsného vrecka vytiahol dve striekačky. "Táto:" ukázal jednu z nich tomu druhému, ktorý sa stále márne snažil pohnúť čo i len brvou, "obsahuje sedatíva. Dosť, aby uspali aj koňa."
"A táto", strčil mu pred oči aj druhú, "protijed".
Každý sval, každá kontúra prekrásnej tváre bola v tej chvíli už ochrnutá. Iba oči boli stále živé. Odrážali hnev. Nie zúfalstvo, ani strach. Bola v nich len čistá zlosť nad tým, že je ich vlastník pokorený. Prekvapujúce, uhhh! John bol unesený. Hrdý krásavec, ktorého dobehol svojim jednoduchým trikom, nebýval teda pokorený často a nemal to rád. Radšej býval pánom situácie.
Bolo pôsobivé pokoriť ho. Pôsobivejšie by mohlo byť už len nechať sa pokoriť ním. Ale čo nie je, môže byť. Neskôr.
Doprial si aspoň nepatrnú radosť. Prešuchol bruškom prsta po jemnej pokožke úst, ktoré pred chvíľkou ochutnal a nadšene pritom pozoroval ako rozšírené zorničky blonďáka metajú blesky na všetky strany. "Keď pekne poprosíš, zachránim si ťa."
"Že nemôžeš hovoriť?"
"Ja to už rozoznám, keď poprosíš. Aha, áno, už prosíš."

***

Spike sa prebral celý rozlámaný. Visel v putách, cítil ich na zápästiach. Chrbát mu chladila stena, ale reťaz medzi nimi bola prevesená na háku, ktorý bol zarazený v strope, ako zazrel kútikom oka. Vyskúšal jej silu. Nevydrží.
Očami vyhľadal toho tupca, čo si dovolil na neho siahnuť. Stál mu chrbtom. Asi si myslí, že len preto, že keď vylezie zo sprchy vyzerá ako on, môže si k nemu dovoľovať. Cínový vojačik v čižmičkách a červenej kamizolke. Hrá sa na šaržu, na kapitána, čo všetkých postaví do pozoru.
Zavesil ho tu ako prasa na porážku a teraz sa s čímsi papre. No len nech príde bližšie. Ten si to vypije! Oprava. On si ho vypije!
Uniforma sa obrátila. Rýchlo privrel oči, aby odtajil, že je už hore. Visel rovnako bezvládne ako pred chvíľou, nedbal, že sa mu kov obrúčok pod váhou jeho vlastného tela zarezáva do zápästí.
"Hej, Princezná," oslovil ho ten druhý, keď sa priblížil na dosah.
Jeho hlas bol položený nízko. Bol zamatovo hebký..., a znel ako šepot roztúženej frajerky. Dopekla!
Volá ho Princezná. V živote mu nikto nedal také meno. Bolo to... pokušiteľské... Musel odháňať myšlienku, ktorá mu zožierala mozog od momentu, kedy toho druhého zočil. Predstavu, ktorá mu vyvstala pred zavretými viečkami. Bozk s tým druhým jej vdýchol život. Z nedosiahnuteľnej chiméry urobil červený balónik, mal ho na dosah. Bolo to bláznovstvo, ale lákalo ho... milovať sa sám so sebou. Skoro vzrušením naprázdno prehltol.
Pevná ruka ho chytila za šticu. Nezareagoval. Dovolil, aby mu jeho tmavovlasý dvojník nazrel do tváre. Hral mŕtveho chrobáka.
Nenechavá nezbedná ruka sa teda rozhodla podrobiť ho ďalšej skúške. Pustila jeho hlavu a nenáhlivo mu zliezala po tele dolu, mala viac údov ako stonožka, a na každom živé nervové zakončenie, ktoré sa pripájalo rovno na jeho vlastnú nervovú sústavu. Rozpálený dotykmi zamrel.
Bola to neuveriteľne nežná ruka, láskajúca. Skúmajúca. Zastavila sa na každom mieste jeho tela, ktoré pre ňu bolo nejakým spôsobom zaujímavé. Spočítala rebrá, zhodnotila mierne vypuklý kĺb na boku, ktorý sa tam vystrčil, pretože visel v dosť neprirodzenej polohe. Pošteklila slabinu.
Nechtiac vytuhol. A rozzúril sa preto. Niekto si tu myslí, že má navrch. Ale to sa rýchlo zmení!
Napäl svaly. Putá povolili. Potom sa všetko zomlelo rýchlo, prerýchlo. Jeho rozhnevané tesáky vybehli z ďasien, čelo sa zvrásnilo, celú tvár nahradila upíria maska. Ten druhý pojašene cúvol. Iba za máčny mak, viac nestihol.
Chutil divne. Nie ako človek. Ako niečo nie celkom ľudské, ale pritom prirodzené a neuveriteľne opojné. Spike bol raz-dva v rauši. Pocit jedinečnosti persóny, z ktorej sa kŕmil, ho zviedol a sfetoval skoro do bezvedomia. Jeho naliehavá žiadosť i potreba zabiť, zastaviť tlkot srdca, zlomiť väz, sa stala nepodstatnou, stratila na sile. Pozvoľna sa menila na: Ovládnuť!
Telo v jeho moci akoby vedelo na čo myslí. Stalo sa povoľným, nebránilo sa, nechalo sa držať bez odporu. Nesálala z neho odovzdanosť umierajúceho, ktorú cítieval, keď jeho obeť pochopila, že mu už neunikne a má súdené odobrať sa na večnosť. Takúto podriadenosť v jeho uvoľnení nenašiel.
Bola v ňom omámenosť nadšenej milenky krôčik od uspokojenia.
Nemýlil sa, nemohol. Rozoznal ľahkú zmenu v napätí svalov znamenajúcu absolútne odovzdanie, vo výraze tváre zazrel odlesky rodiacej sa slasti. Vždy vedel neomylne odlíšiť okamih zlomu v partnerke, prežil ho toľko krát, s toľkými ženami, s Dru. Nezapochyboval ani teraz. Hoci tvár, ktorú skúmal, patrila mužovi, a bola skoro jeho. Alebo práve preto?
Podstata démona sa márne drala von, odolal, neprinútila ho zavŕšiť dielo skazy. Jeho zvedavosť a prekvapivá extrovnosť toho druhého mu obrúsila pazúry. Nevysal život do poslednej kvapky, zastavil sa včas. Cítil ešte slabučký tlkot srdca. Nepatrný, ale bol tam.
Prepustil zajaté hrdlo, jeho tesáky sa zatiahli. Končekom jazyka si očistil kútiky úst. Do poslednej odrobinky zozbieral chute a vône, ktorá ho tak opantali a zapísal si ich hlboko do pamäti. Skoro nebohé telo vzal do náručia a uložil na neďalekú priestrannú posteľ.
"Upír?!"
Šepot toho blázna v poduškách bol hrdelný, skoro nepočuteľný. Nebyť Spikových nadľudských zmyslov, iba by brblal do prázdna.
"Áno, upír," potvrdil mu. Zvyšky krvi z jeho krku otrel prstami, a potom si ich pekne po jednom s chuťou oblízal rovno pred jeho očami. "Prekvapený?"
"Ty bastard! Skoro si ma zabil."
"Nazvi ma bastardom ešte raz a dokončím, čo som začal."
Vyhrážka asi zaúčinkovala, lebo chlap utíchol. Alebo sa len snažil vstrebať nový fakt? Faktom zostalo, že peknú chvíľu mlčal. Až potom sa znovu ozval.
"Neveril som, že existujete."
"Chceš ďalší dôkaz?" To mala byť ďalšia vyhrážka. Očividne sa však minula účinkom, lebo ten somár, ležiaci na svojom lôžku, sa celý zapálil vzrušením, rozhorel sa ako fakľa.
"Áno," požiadal roztúženým hlasom. "Prosím..." Dúfal minimálne v ďalší bozk.
Zostať k takejto prosbe chladným nebolo práve jednoduché, pre žiadnu osobu, ktorú si uniformovaný vybral za adresáta. Spike, našťastie, mal pádny dôvod nepodľahnúť. Iba mu to bolo trochu ľúto, stále sa nezbavil pokušenia znovu si overiť ako chutí svojim milenkám. Ten druhý mal rovnaké telo, rovnakú tvár... tak trošku aj rovnaké spôsoby. Bol pekný ako on, a bol aj taký zlý ako on. Inak by nemal pery vždy pripravené na vraždu. Bol viac ako lákavý, neodolateľný... ale momentálne bol nedotknuteľný.
Nachýlil sa nad šepotajúcu skoromŕtvolu. Dychtivý vzdych z tých druhých úst ale nevyslyšal. Miesto toho skúsil jemnosť očividne nadržaných pier bruškom svojho ukazováka, trošku nemotorne po nich prešiel a potom ich nechal pootvorené a neuspokojené.
"Si jedovatý," špitol.
"Už nie, " dostalo sa mu okamžite horlivého vysvetlenia, "tú pomádu som zotrel." Uisťoval ho oslovený a v očiach mal nádej.
Argument to bol pádny. Búral prekážky. Spolu so spomienkou na vláčnosť tela, ktoré bolo na dosah. A hebkosť pokožky tých zradných sladkých úst.
Spike znova nevydržal neprístojný pohľad, ktorý sa mu prepaľoval až kamsi za očné buľvy, schoval svoje oči aby v nich nebolo vidieť, že jeho predsavzatie nedotýkať sa práve zobral ďas.
Malá hra po večeri predsa nemôže uškodiť. Rád sa hral, a rád pri tom hral divadlo ako javisková diva. Prekročil ležiaceho jednou nohou, predlaktím prehodil ťažký šos svojho plášťa. Ruku si položil vedľa hlavy toho krásneho zvodcu a s tvárou len na vlas od tej druhej, na nerozoznanie od jeho vlastnej, sa prešuchol ponad ležiace telo. Natiahol sa vedľa svojho únoscu na matraci.
Bezmenný sa ani nehol pokým bol nad ním. Keď ho minul a uložil sa, len otočil hlavou. Jediná drobnosť, ktorou prezrádzal svoju nebotyčnú nedočkavosť boli hryzkajúce pery. Škriabal si ich zubami až do krvi.
Musel si ich dopriať. O nič predsa nešlo.
"Keď muž bozkáva muža, je to zločin," okorenil svoje rozhodnutie hriešnou príchuťou.
"To ti potvrdí každá závistlivá žena," odsmečoval ten druhý jeho nahrávku.
Nápadité. Spike si predstavil ako by asi zúrila Drusilla, keby videla, čo sa chystá urobiť. A musel s temnovlasým súhlasiť.
"Ako sa vlastne voláš?" opýtal sa.
"John Hart. Vždy pripravený spáchať akýkoľvek trestný čin. Tak poď sem..."
Vystrel ruku. V jeho geste bola taká veľká podmanivosť, že sa Spike už viac nebránil. Dokonca sa neovládol a uposlúchol i mlčanlivú pauzu, ktorou ho ten druhý vyzýval, aby sa predstavil.
"... Spike," dokončil jeho vetu.
Potom už len bozkával. Nezatváral pritom oči, ako obyčajne. Díval sa. Bolo to zavádzajúce, akoby sledoval zrkadlenie na hladine vody. Nebol to on, ten kto ležal na chrbte a ochotne ponúkal svoje ústa. A predsa akoby to on bol. Chytal sa ho podivný schizofrenický pocit.
Počiatočná jemnosť dotykov sa postupne vytratila. Akoby obaja s oneskorením pochopili, že tie druhé pery nepatria žene. Vpustili medzi seba drsnú hrubosť, náruživú bezohľadnosť, práve v tomto momente vzrušujúcejšie ako hocktoré letmé kradmé dotyky. Bozkávať takto... muž proti mužovi, bola to jednoducho bitka, miesto jazykov krížili meče a víťaz bol neistý.
Čochvíľa ale Spike pocítil tú istú nevládnosť ako po ich prvej puse. Odvalil sa na bok.
"Povedal si, že si ten rúž zotrel. Bastard!"
"Zavolaj ma bastard ešte raz a zabudnem, aký si sexi. Skoro všetku som dal dolu." John sa začal hrabať na nohy. "Bohyňa márnosti a zbytočnosti, tá strata krvi ma zabije. Ale musím ti pichnúť protijed, včas."
Spike ho stiahol nazad a tuhnúcimi slabikami ho mumlavo zastavil "Neobťažuj sa. Prežijem. Veď vieš, nemŕtvy."
"To je dobre," vydýchol si John. "Potrebujem oddych."
"Neuteč mi´," zaprosil ešte, po dramatickej pauze.
"Iba ak sa zobudíš prvý."
"Nastavím si budíka."

*** nasledujúca kapitola