Ples v opere

Vo fraku a lakovkách ľahkým krokom po mačacích hlavách s úsmevom na tvári určeným len pre drzé kamery. Janko kráčal pokojne, hrdo. Pred červeným svetielkom sa nikdy neskrýval, nebál sa ho. Dobre vedel, že oko kamery vidí iba to, čo mu on sám vidieť dovolí. Konkrétne, že je fešák, a že prichádza sám. Prečo prichádza sám, to nikomu na nos vešať nemienil.
Mal po krk večných drzých otázok. Žien mal okolo seba viac ako dosť, išli po ňom, lepili sa naňho ako muchy na med. Nedivil sa im, bol úspešný, bohatý, ani ksichtom ich práve neodstrašoval. Len ešte nenašiel tú pravú. A dnes ju ani nenájde. Máloktorá dáma prichádza na ples bez svojho garde. Je to proti pravidlám etikety, jednoducho to nejde. Takže ako sám prišiel, sám aj odíde.
Lebo ak po ňom pôjde Nela zašije sa pod čiernu zem.
Tá dievčinka Jankovi už vážne liezla na nervy. Bola nadaná, ohnivá, krásna - mal jej až po krk. Nepotreboval divu, čo by ho ohúrila, potreboval devu, čo by ho očarila. S ladnými pohybmi a pružným telo, so šijou nezabudnuteľných kriviek, neokukanou neopakovateľnou tvárou a voľným, ľahkým účesom. S očami upretými ku hviezdam. Nie na seba, nie do sveta. Takú ženu by si prial. Ale také už nie sú, také vôbec nestretal.
Kamery ostali kdesi pozadu. Mohol vypnúť svoj žiarivý naučený úsmev. Ako dobre. Absolvoval všetky povinné cvičenia na začiatok plesu, uvítanie a prípitok, ľahký zob na úvod. Očakával, že sa čochvíľa začne nudiť.
Obzrel sa aby si našiel kút kam sa štopne, aby bol nenápadný. Kýval naňho priateľ, ale zapadol v obraze až celkom dozadu, len mu odmával. Pretože zbadal ten záblesk, trochu červenej.
Vzápätí ho dobehla aj ľahučká nevtieravá zmyselná vôňa, nepoznal značku, ale dal by do stávky svoj krk, že keby mala farbu bola by to rumelková. Vedel, že patrí k záblesku, ktorý zazrel kútikom oka. Položil tanierik a vidličku na okraj stola, zošmykli sa a spadli dolu. Urobili virvar. Všetci prítomní naňho pozreli so strašnou radosťou v očiach. Poznal ten pohľad. Škodoradosť je tiež radosť. Akoby sa to nemohlo stať aj niekomu inému. Nedbal na tých bláznov, osud ho pomstí. Raz.
Pobral sa smerom, ktorým zmizol záblesk. Červená sa už na plesy veľmi nenosí, červená tam skoro nepatrí, je vyzývavá, obscénna. Ale nie ako žltá, či tyrkysová... a proti tým dvom nikto nebrojí. Bol na červenú zvedavý. Kto je tá čo sa odsúdenia nebojí?
Vystúpil po schodišti k dvojitým dverám na rozsiahly balkón. Vyzeral byť prázdny, už si myslel, že svoje pátranie bude musieť vzdať. Ale mesiac sa vykotúľal spoza mrakov a sprisahane hodil po ňom očkom. Odhalil mu siluetu.
Dlhé šaty očakával, neočakával zahalené ramená a vlasy rozpustené na chrbát až po pás. Vyzerali čierne, ale len vyzerali. Čím bližšie im bol, tým hnedšie boli odlesky, ktoré vrhali do noci.
"Prepáčte." Prihovoril sa dáme. Neodpovedala mu.
"Prepáčte!" Ozval sa zamak hlasnejšie.
"Psst." Zašepkala len.
Nevidel tajomnej kráske do tváre. Ale rozoznal jej pohyby. Spôsob akým zodvihla ruku, aby si ju, skrytú jeho zraku priložila k ústam, mu prezrádzal aká je. Jemná, pôvabná... ale aj pevná, istá tenzia, ktorá sa odrazila vo vzduchu keď zdvíhala zápästie do výšky sľubovala vášeň a drobný záchvev po ukončení presunu zase citlivosť. Bol znalec všetkého, čo sa kedy pohlo, nepotreboval slová aby chápal aký zázrak má pred sebou.
Uposlúchol jej upozornenie a ticho zostal stáť za jej chrbtom. Pozrel sa smerom, ktorým sa ona dívala.
V diaľke uvidel padať hviezdu.
"Tak si ma našiel." Ohlásila sa záhadná dáma.
Prekvapený otvoril ústa, ale odmlčal sa. Nemôže ju poznať, bol si istý, že túto ženu ešte nikdy, naozaj nikdy nevidel. Ale keby mohol pozrieť do jej tváre mal by určite väčšiu istotu.
Pokúsil sa nazrieť jej cez rameno. Otáčala sa k nemu pomaly, hodnú chvíľu rozoznal v tme iba jej vlasy. Až keď si prstami odhrnula ofinu uvidel dúhovky, sýto hnedé ako pravá čokoláda. Ligotali sa v nich kvapky ako slzy, a svit jeho sprisahanca, mesiaca. Boli to podivuhodné oči, ku ktorým patrila podivuhodná tvár. S vystupujúcimi lícnymi kosťami a pleťou mierne načervenalou. Odprisahal by, že to nie je len odraz šiat. Sťa by sem z neba spadla indiánska princezná. A cudne zahalená. Skutočná verná dcéra svojho kmeňa. Úchvatná.
"Áno." Nepopieral, že ju hľadal. Pretože ju naozaj hľadal. Vedel, že práve ju. Jej nenápadnú rudú vyzývavosť, v tele zakliatu vášeň a nehu. Potreboval ju.
Pokúsil sa jej dotknúť. Ak je len prelud, výplod jeho osamelej túžby, len sen... Nechcel, aby zostala snom.
Brušká svojich prstov zaplietol medzi jej vlasy. Potvrdili mu, že lesklé mandľové pramene sú presne také jemné ako si myslel. Keby tak ešte mohol vyskúšať ako chutia čerešňové pery, ktoré sa naňho usmievali. Mal by to skúsiť?
Mohol tým všetko skaziť. Radšej bude slušný, opatrný. Chystal si pekných pár zdvorilostných fráz.
Ibaže prekrásna deva mala zrejme záľubu v kladení prstov na ústa aj v pst-kaní. Tento krát ale uzamkla jeho pery, priložila na ne svoj jemný ukazováčik a zašepkala: "Pst. Pýtať sa budem ja."
Mlčal teda a čakal otázku.
"Vyber si. Čo by si chcel. Chceš jeden pekný večer, alebo predlhú večnú noc."
"Chcem..." Rozhodol sa povedať večnosť, ale prst mu znova zavrel ústa.
"Neodpovieš mi teraz. S odpoveďou počkáme do rána."
Byť s ňou do rána? Neprotestoval.
Na rozprávanie je vždy času dosť. Ale keď príde chvíľa na bozk a muž to rozozná, tak vtedy nemá váhať, lebo taká chvíľa sa opakuje málokedy. Bol si istý, že toto je jedna z tých chvíľ. Ešte snáď nezabudol ako sa to robí.
Zrušil aj poslednú medzierku medzi sebou a ňou. Tak blízko pri inom tele, v tanci alebo hoci aj v posteli, vždy cítil teplo a plynúcu energiu. Blízkosť dámy v červenom vnímal iba ako nehybnú a chladnú. Sklonil sa len máličko, dotkol sa jej pier. Úprimne, pálivejší dotyk nikdy nezažil, ale nebol horúci. Bol ľadovo mrazivý a zdal sa byť aj rovnako krehký.
Skoro sa bál byť dôslednejší v láskaní, aby tú ľadovú nádheru nerozbil, aby ju nezničil, keď ju len pred chvíľou objavil. Cudzí šikovný, mrštný jazýček rozhádzal jeho strachy do večerného bratislavského vetra, a ten ich potom odvial do diaľky ako ping-pongové loptičky.
Vášnivé dotyky sladkých pier opätoval svojimi, pretláčal sa s medovo sladkou presilou, ktorá sa mu zvíjala v ústach, nútil ju ustupovať, len aby ju mohol ešte ochotnejšie privítať ďalej a bližšie.
Na počudovanie ako prvý stratil dych. Toto sa mu nestávalo často, bol trénovaný tanečník a ešte stále si zachovával skvelú formu. Byť večne druhý by ho hnevalo, byť druhý raz bol iný zážitok. A páčil sa mu. Zhlboka sa nadýchol aby mohol pokračovať v opojnom maratóne, a s prekvapením privítať ak bude náhodou druhý zas. Aj byť občas druhý by mohla byť zábava.
Telo v jeho objatí sa vypälo a privinulo sa tesnejšie. Kráska si ukryla tvár na jeho krk a vášňou zastretý hlas mu zašepkal do uška: "Už si sa niekedy miloval na balkóne?"
Vážne jej chcel povedať, že ešte nie. Čo mu pamäť siahala miloval sa už kdekade. V neodprataných kulisách, pod pódiom, pred nácvikom aj po premiére. Milovať sa je bohumilá činnosť, a on sa jej venoval rád.
Tak teda na balkóne.
Pochopil, že odpoveď nie je nevyhnutná, aspoň nie tá hlasitá, vyslovená. Namiesto toho skĺzol dlaňou princeznej po boku. Červený hodváb širokej sukne prstami vyšúchal nahor, dostal sa pod jeho okraj, na nahú kožu. Pátral po pevnom stehne dôsledne, hľadal náznak lemu pančuchy alebo podväzky, očakával aspoň tenký pásik táng. Nenašiel celkom nič, žiadnu látku, ani len kúsoček. Neovládol sa a vzrušene vydýchol.
"Rada chodím von naostro." Vysvetlila mu kráska.
Ó, aká falošná bola tá cudnosť tajomnej indiánky. Zahalené ramená, drobušký výstrih vysoko nad prsiami, a zatiaľ, od pása dole pod ľahkou vzdušnou sukňou len vzrušujúca vítajúca voľnosť. Vlhká a mäkká, ako čochvíľa zistil.
Rozvášnil ho pridusený vzdych, opätoval ho svojím, vyhľadal pery perami. Počul ako na zem padajú gombíky z jeho košele, a kašlal na to. Počul ako šťuká pracka na jeho nohaviciach, a kašlal na to ešte viac. Oprel sa o veľký kamenný chrlič za svojim chrbtom, pevne sa zaprel. Jednou rukou pridržiaval prekrásne telo, ktoré ho rozmaznávalo a láskalo. Druhou sa vyberal na prieskumy a čo nachádzal ho napĺňalo blahom. Viedli spolu komplikované hry, hry prstov a pier, hry slovíčok a pohľadov. Kým zore nerozžiarili obzor nad Bratislavským hradom.
Pokoj bájnej Pocahonthas umrel s odchádzajúcou nocou. Pozrela na blednúce nebo a jej oči boli zrazu rozporuplné. Nenávistné i smutné, túžiace aj vystrašené.
Upravila ich. Oboch. So sebou nemala veľa starostí, stačilo aby spustila šaty a potriasla hlavou a znovu z nej bola dokonalá dáma. Jemu sa venovala dlhšie. Obliekla mu nazad nohavice a zatvorila zips. Zapla jediný fungujúci gombík na jeho košeli, ten, ktorý bol nenápadne otvorená už keď večer vychádzal z bytu. Uviazala mu pod krk naspäť dokonalého motýlika. Vzhľadom na skutočnosť, že zapínanie pod ním boli zničené vôbec nechápal jej až horúčkovitú snahu aby jeho odev vyzeral čo možno najviac nedotknutý.
"Teraz mi odpovedz." Požiadala ho, keď bola s výsledkom svojej práce konečne spokojná. "Chceš jeden sladký večer alebo večnú, krásnu ale predlhú noc?"
"Chcem večnú noc." Zašepkal, s perami na jej vlasoch. Rozhodol sa predsa hneď. Nemienil svoje rozhodnutie zmeniť. "Veď ty to vieš," dotvrdil.
"Hlupáčik," zašepkala nežne.
Súhlasil s ňou. Čo povedala bola pravda. Je hlupáčik, a rojko, a kvôli nej rád bude tým najzamilovanejším upírom akého kedy zem nosila. Nebol hlúpy Jano. Dobre vedel čím ona je. Pripojí sa k nej. Od teraz až naveky.
Oddane privrel oči a nastavil svoj krk. Na bielom motýlikovi bude vidno každú škvrnku, ale takých si môže kúpiť veľa, kým ona, ona je iba jedna, jediná.
"Si príliš sladký..." počul ju znovu šepkať, kým ostré tesáky ledva škrabli jeho hrdlo, "...aby som ti toto urobila."
Začudovane otvoril oči a utopil sa v podmanivom smutnom pohľade.
"Zabudni na balkón, zabudni na mňa. A už toľko neotáľaj a nájdi si partnerku." Jemná ruka pohladila jeho líce a do uška mu zaznel ešte kúsoček naliehavého príkazu. "Len nech to nie je Nela."

Janko s počudovaním nazrel do poloplného pohára, ktorý držal v dlani. Z tak málo whisky sa tak veľmi opil? Očividne bolo ráno a on si od večera na nič nepamätal. Nespomínal si na jedinú tvár, na jedinú krásnu róbu. Len tu tak stál, na balkóne, sám, a na košeli mu zostal jediný gombík.
Bulvár si na ňom zgustne keď ho uvidí takto nahodeného. Matne si spomínal, že niekde dole za javiskom v zákulisí po poslednej skúške zabudol náhradné oblečenie. Vykročil, aby sa dostal najprv dolu, a potom domov. Cítil každý pohyb. Telo mal celé dochrámané. Ako po dlhom tréningu alebo, skôr, po premilovanej noci. Po dobre premilovanej noci, toľko ešte rozoznať vedel, hlavne keď bol stále slabý v kolenách.
Určite mal za sebou milostnú avantúru. Aj vôňa, ktorá na ňom ešte lipla potvrdzovala, že sa nemýli. Len keby si spomenul, kto bola tá jeho vyvolená.
A prečo ušla.
Jej problém. Asi má čo chcela.
Len dúfal, že to nebola Nela.
Ale nie, tá vôňa, ktorou bol stále ešte zahalený ako ľahkým hodvábnym šálom, bola krehká, jemná, tajomná, nenápadná... tá by k nej nesedela.
Tá vôňa bola rumelkovo červená.