Ponechajte si!

Stáva sa, že nás definujú veci, ktoré sme si sami nevybrali. Hmotné statky a cudzie skutky, o ktoré sme nikdy nestáli, sa nám pripletú do cesty a vštepia nám rôzne vlastnosti. Náhodou, šťastnou alebo aj tou druhou.
Musíte o mne niečo vedieť. Bývala som hlúpa, vzťahovačná a domýšľavá. Každé slovo sa ma dotýkalo a každý pohľad mi ubližoval. Paranoja bolo moje druhé meno, dni boli z toho titulu príšerné, noci horšie, život stál v globále za prd a úsmev bola len Jokerova grimasa.
Je to už pár rokov, ale akoby to bolo len včera. Uviazla som v pasci, proti ktorej bol Bermudský trojuholník oddychová zóna. Po tretíkrát som odchádzala z Centra pre asistovanú reprodukciu s istotou, že som neodasistovaná. Štandardné ani experimentálne postupy nezabrali. Lekári si to nevedeli vysvetliť, ale ani s tým nevedeli nič urobiť. Definitívne.
Dusila som sa. Všetky tie prťavé ručičky a nožičky, ktoré sa mne nikdy nemali narodiť, mi utesňovali dýchaciu trubicu zvnútra a zvonka mi hrdlo drvila kostnatá paprča škodoradostnej Tetky Beznádeje. Robila svoju robotu a robila ju sakra poriadne. Už ste niekedy mali takú na krku? Že áno? Pch! Nič neviete!
Áaach, prepáčte, toto už nie som ja. Taká som bola vtedy.
Uháňala som dlhou chodbou, zradená, možno Tým Najvyšším tam hore alebo, ak chcete, celým nekonečným vesmírom, najviac však vlastným telom. Potýkala som sa s rozliatym mliekom na mliečnej ceste z naleštených dlaždíc, na ktorých som sa na hladkých podrážkach a vysokých podpätkoch svojich lodičiek mohla aj zabiť. Hrnula som sa šialeným tempom, nešťastná, bezmocná a ponížená navyše ešte aj neschopnosťou ovládnuť svoje pocity a správať sa nenápadne. Moja zlá karma však toho dňa ešte nepovedala Finito!, udrela znova a prinútila ma trpieť dlhšie, trpieť viac.
Do trajektórie môjho úteku sa drzo vopchala drobná, štíhla dáma. Z neznámych dôvodov mi strkala pod nos mäkký, huňatý, veľmi pestro sfarbený kus odevu. Dokázala ma obmedziť natoľko, že som musela znížiť rýchlosť a počúvať ju.
"Tertevoa omané," oslovila ma, akoby práve mňa hľadala.
Jazyk, ktorým hovorila, mi nebol cudzí, už som ho veľakrát počula, iba som mu nerozumela. A jej plky ma aj tak nezaujímali. Zamumlala som len: "Prepáčte..."
Ustúpila som o krok a vrhla som sa uvoľneným priestorom dopredu. Myslela som si: Nasrať! Jediné po čom som túžila bolo rozplynúť sa na slané kvapky a úspešne položiť základy nového oceánu.
Podcenila som protivníka. Dotieravá žena môj chvatný úhybný manéver pohotovo vymákla a šikovne ho zopakovala, maličká, ale nápadná, mi zahatala cestu lepšie ako prevrátený kamión. Podráždene som zaostrila pomedzi slzavé tsunami pod viečkami, zisťujúc čo je to za potvoru. Podivná reč a hlava s oranžovou šticou začesanou do pichľavého číra mi udali dosť určité indície. Keď som rozoznala aj tarnatianské fľaky, začínala som byť v obraze úplne.
Tarnatiani sú mimoši, praví inozemšťania, pochádzajú z planéty Boularí. Sú skromní, slušní a normálni, len trochu priťahujú pozornosť svojim prazvláštnym spôsobom odievania, ich šaty bývajú skombinované z toľkých pestrých farieb, že dúha popri nich vyzerá ako zaostalý, mohutne konzervatívny artefakt. Na Zemi sa usadia iba zriedka, ale ak sa už vydajú cez dva slnečné systémy až sem, k nám, ostávajú na jednom mieste dlhé roky.
Nikdy ma nezaujímali dôvody, pre ktoré si našu vzdialenú planétu vyberajú za domov obyvatelia iných svetov. Ale u Tarnatianov sú také prosté. V podstate im totiž ide iba o kožuchy. No verili by ste tomu?
Charakteristické sfarbenie pokožky mladej mimozemšťanky prerážalo spod hrubej vrstvy make-upu na tvári aj na rukách. Zakrývané škvrny boli omnoho väčšie ako leopardie, boli nepravidelne umiestnené a tvarom pripomínali tie, ktoré majú kosatky alebo dvojfarebná fazuľa. Marnatina tiež používa make-up keď vychádza na ulicu, na prechádzku s deťmi alebo nakupovať. Nerada zbytočne priťahuje pozornosť.
Óh, mala by som vám ešte vysvetliť kto je Marnatina. Marnatina je moja gazdiná, tiež pochádza z Boularí. Vedie mi domácnosť. Býva v byte nad garážou, ku ktorému je pribudované nové krídlo smerom do záhrady, so svojim mužom a piatimi škvrnkavými harantmi.
Ale to už predbieham, v čase, o ktorom hovorím, mala iba tri deti a práve bola znova v nádeji. Tarnatianka, ktorá mi hatila cestu, mi až priveľmi jasno pripomenula, že Marnatina má to, čo ja nikdy mať nebudem. Nuž, a na také pripomienky som sa mohla... veď viete čo. Sotila som ju, len trošku. Nie som na to pyšná, ale keď po vás ide karma, tak si nepomôžete.
Nahnevala som ju, potvrdila mi to neskôr. "Na chlupa!", prskla po mne jedovato.
Domýšľala som si, že chlupa znamená kožuch, veď mi jeden podávala, farebný ako poriadne domazaná paleta.
Bola som táááák vedľa, vážení! Povedala totiž: Na, hlúpa!
Nemôžem sa na ňu hnevať, vynadala mi právom. Bola som hlúpa. Vážne. Ušla som!
Prešmykla som sa štrbinou medzi tou cudzinkou a stenou, vypálila som z budovy rýchlosťou, z ktorej sa mi motala hlava a zavŕtala som sa do útrob pozvoľna sa šinúceho davu rušnej ulice. Zmizla som, stala som sa neviditeľnou, cudzia medzi cudzími. Spomínam si, že ma ten pocit na okamih naplnil uspokojením. Chcela som sa stratiť a nechcela som sa nájsť, ak mi rozumiete...
Ten deň bol vážne extra dos.... -kašlaný. Ani vám nejdem popisovať ako prebiehal v nasledujúcich hodinách, bolo by to zbytočne dojemné, ba až patetické. Spomeniem iba pár drobností.
Domov som dorazila celá, spoľahlivý bezpečnostný systém ma zablokoval vždy, keď som skúsila nasmerovať ňufák môjho auta do miest, kadiaľ neviedla žiadna cesta. Postaral sa tým o dvojnásobnú kadenciu, s akou som tresla vchodovými dverami. Izbami som prefrčala ako podarený kríženec fúrie a jadrovej strely. S nikým som nehovorila, na nikoho som ani nepozrela. Zavrela som sa v belasom salóniku, v mojej obľúbenej zašivárni, belasá vždy dobre držala pokope moje oceány.
Behom ďalších pár dní som sa presťahovala do modrej izbe nadobro. Opravujem. Zabarikádovala som sa tam. Odstrašujúcimi hradbami z rozhnevaného, neznesiteľne protivného odmietania.
Našli sa však odvážlivci nie veľmi ochotní akceptovať samoväzbu, ktorou som sa trestala. Predovšetkým môj manžel Fredy. Fredyho si určite obľúbite, je to úžasný, láskyplný a milujúci muž. Keď za mnou čas od času prišiel, neklopal. Potichu vkĺzol dnu, vypátral v ktorom kúte som zakotvila, prisadol si a pritúlil si ma. Objímal ma tak nežne! A ja som obrastala pichliačmi.
Nemohla som nikoho vystáť. Nikoho! Nedokázala som zabrániť aby ma Fredy chodil utešovať, ale rýchlo som ho posielala preč, a on, pretože ma rešpektoval, poslúchol. Stačilo požiadať a nechal ma samu.
Zbaviť sa Marnatiny bol podstatne ťažší oriešok. Moja gazdiná sa ku mne často votrela násilím aj proti vôli rázneho Nie!, ktorým som väčšinou odpálkovala jej otázky, či niečo nepotrebujem. Starala sa, vypytovala, liezla mi dokonale na nervy. Hneď od prvého večera, keď sa mi, nechcená a nevítaná, priplichtila skoro až do postele!
"No viezi omané?", zažužlala pomedzi naružovelé široké zuby zvierajúc prísne úzke, skoro neviditeľné pery a zamávala dlhánskymi umelými mihalnicami, ktoré si pravidelne nalepovala na svoje lysé viečka, aby odpútala pozornosť od faktu, že jej oči sú malé a majú pichľavo zúžené zreničky. Rozrušene klipkala mohutnými vejármi a robila nimi prievan, skoro ma odfúklo až niekam za polárny kruh. Pozabudla sa, že si púšťa jazyk na špacírku materčinou.
"Nič nechcem, nechajte ma!", brechla som po nej. Besný buldog by sa za taký výkon nehanbil a kdekto by pred ním zaspätkoval. Ale Marnatina nie je ľakavá krehotinka, hoci tak na prvý pohľad môže pôsobiť.
"Madame. Viu no viezi omané?", vrnela spevavo, spýtavo, trpezlivo, a ja som z jej otázky nerozumela ani ň.
Jej bruško bolo nebezpečne blízko. Nechcela som sa naňho dívať, podivné hry vlhkosti v mojich očiach spôsobovali, že som videla ako sa hýbe, ako na mňa natešene kýva malinká rúčka. Keby som sa s tým niekomu zdôverila, zavreli by ma do blázinca. Bola som zo seba nervózna. A chcela som byť zlá!
"Tlacháte ako idiot. Viete, že vám nerozumiem. Choďte preč!" prízvukovala som drsne, a zbytočne. Marnatina ma neposlúchla.
Viete, ona je báječná. Skvelo varí, zvládne všetky domáce práce, vrátane tých najodpornejších, úžasne sa stará o celú domácnosť aj o všetky deti. Organizuje a zabezpečuje, čo len doma treba, s bravúrou hodnou generála. Náš jazyk ale nezvládla. Nevie ho dobre dodnes. Nemôžem však povedať, žeby sa nesnažila.
"Pani, prečo vy nevziať si omané chlupa?" naliehala lámanou slovenčinou. A ja som bola taká tupá!
"Na strakaté kožuchy sa vyseriem aj v zime," pleskla som do pľacu, bez rozmyslu.
"Ó! Ahá! Ja myslieť, že byť viac veľký zima v tento veľká ľadový friger. Rozumela?"
Iste mala plnú tvár otázky aj odpovede na ňu, ktorú si sama dala. Ale ja som na ňu nepozrela, odvrátila som sa a počúvala som iba ušami. Preto som nerozumela z jej trepanín veľa. To ona takto hovorí, trepaniny namiesto táraniny. Zo všetkých vecí, ktoré Tarnatianky nechceli a predsa ich charakterizujú, je najdôležitejšia tá, že sa nikdy nenaučia cudzí jazyk dokonale. Hovoria rečou tela, a pohľadov, a vecí, len nie správnymi slovami.
Na tón hlasu mojej milej Marnatiny z toho večera nezabudnem nikdy. Bol nespokojný, ale zároveň láskavý a zhovievavý, a pôsobil tak upokojujúco, že hoci som bola zranená a rozčarovaná, bolo mi zaťažko ďalej sa ňu hnevať.
"Nechajte ma na pokoji," posielala som ju iba preč, menej vzdorovito, potichu.
Nezniesla by som, keby ma ľutovala. Lenže ľútosti v jej nežnej opatere nebolo ani zamak.
"Ja volať zas Ponkuzita pri Madame. Vy odbrať, prosím, áno?"
Čosi mi vysvetľovala, nuž ale, keď raz nie ste naladení na chápavú vlnu... Jej reč mi znela ako zmätený zhluk slov, z ktorého som nevedela identifikovať žiadne zmysel dávajúce fakty. Bola som príliš fixovaná na vlastnú sebaľútosť, než aby som lúštila detaily stratené v preklade.
Pre istotu som sa tvárila nevyspytateľne a Marnatina ma opustila v domnení, že je medzi nami všetko jasné. Odgúľala sa z miestnosti ako štedro nafúknutý balón a ja som sa znovu rozplakala.
Nasledujúce týždne sa vliekli. Nebola som schopná robiť nič užitočné a zmysluplné. Povaľovala som sa medzi štyrmi stenami, naložená striedavo v alkohole, zmrzline, tučnom jedle a starých filmoch.
Fredy moje výstrelky mlčky prehliadal. Fredy vám je veselá kopa, úsmev a dobrú náladu môže baliť do balíčkov a vyvážať za hranice, ako dobrý matroš. Pochádza z dlhej línie dobrosrdečných pestovateľov hrozna a vyrovnaných, vždy dokonale uhladených a dôstojných someliérov. Jeho pleť má farbu ako dobré víno, temne zlatú, a jeho tmavé oči v sebe nesú iskru, s akou svetlo prestupuje plným pohárom. Tancuje ako boh, tango, flamengo, do rytmu klepotu kastanet, až do roztrhania tela. Začuje rytmus a hneď s ním flirtuje, teda, pardón, flirtuje so mnou. A... len medzi nami..., v posteli je chrumkavejší ako pálený karamel.
Moja nešťastná fyzická konfigurácia v opozícii voči všetkému, čo mohlo splodiť nový život z neho urobila kráľa prázdneho hradu. Veľmi sa snažil odtajiť svoj smútok, ale, povedzte mi, kto už lepšie pozná svojho chlapa, ako jeho žena? Bola som vinná.
O svojej vtedajšej vzťahovačnosti som vám už povedala, však? Toho pamätného času mala priam gigantické rozmery. Bola kolosálna, monumentálna. Dohnala ma až k tomu, že som sa vykašlala na našu spoločnú posteľ.
Huh! Ako som to len mohla vydržať? Tak dlho!
Priblížili sa sviatky, veľkolepú sezónu štedrosti, radosti a pokoja indikovali bežné otrepané príznaky. Vianočné gule sa z obrazovky pchali všetkým až do zadku, obchoďáky sa trblietali, až sa zdalo, že chcú okoloidúcim prskavkami vypichnúť oči. Koledy dookola menili rytmus z pomalšej na rýchlu a z rytmickej na rozťahanú, v nepravidelných a nevyspytateľných cykloch, a boli práve také jednotvárne ako všadeprítomná zeleno-červeno károvaná výzdoba.
Marnatine sa narodila dcérka, drobný provokačný uzlíček radosti. Vôňa bábätka prenikla všade, vmiesila sa do arómy ihličia aj do ľahkého oparu z horiaceho dreva. Zvuk v dome vibroval ozvenou mrnčania alebo kriku malého tvorčeka, ktorý potláčal všetky jeho zvyčajné obohraté melódie.
Trpela som priam neznesiteľne. Nekonečné hodiny som trávila jedinou zúfalou činnosťou, vyhýbaním sa. Vyhýbala som sa detskému džavotu, hračkám povaľujúcim sa na dlážke, kočíku v predsieni, ale predovšetkým som sa vyhýbala jej, Marnatine. Ak bola šťastná mama v jednej izbe, ja som bola v druhej, ak ona vyšla na dvorček, ja som vošla do verandy.
Nestála som o jej blízkosť ani najmenej, a dala som svoje želanie jasne najavo. Ona mala moju voľbu iba prijať ako príkaz, veď som bola jej šéfka. Stále som. Ale pravidlá sú poväčšine iba nato, aby sa porušovali, však.
"Madame," vymákla ma raz, celkom zámerne, postávať bez nálady pri bare s pohárom teplej škótskej v rukách. Vážne by som ju vtedy najradšej zabila, to mi môžete veriť. A nemienila som sa pratať z vlastnej izby, nech sa prace ona, to som si myslela.
"Čo chceš?!"
"Priviedla Ponkuzita."
"Tak zase odviedla Ponkuzita, ty...!"
Chcela som byť hrubá, ale nebola som dôsledná. Zatiaľ. "Mohla by si ma prestať otravovať?"
"Ponkuzita podeliť, Madame."
Nenávistne som zagánila pred seba. Ponkuzita naozaj bolo meno, ako som správne predpokladala, Marnatina mala spoločnosť. Tá druhá Tarnatianka, stojaca pri nej, sa ani nesnažila skrývať svoje škvrny. V náručí znovu zvierala mäkký kožuch mnohorakej farebnosti. Prichytila so sa pri myšlienke, že mi už tie mimošské parádne huňaté oblečky lezú riadne na nervy, stále sa pretŕčali v nových a nových. Kto to mal znášať?
"O handry z výpredaja, čo?", dala som svoj názor aj náležite hnusne najavo.
Neznáma parádnica ma sledovala. Pozorne si ma prezerala, aj ma počúvala, ale pravdepodobne rozumela mojím slovám asi tak veľmi, ako v podstate všetky Tarnatianky vždy, teda takmer vôbec. Nemohla však prehliadnuť nevraživý pohľad, ktorým som ju neohrabane špikovala ako sviatočný kuchár vianočného moriaka. Čosi sa jej na mne nepozdávalo, očividne. Odtiahla Marnatinu kúsok dozadu a začala s ňou trkotať ich vlastnou nezrozumiteľnou brblaninou. Kožuch, ktorý priniesla, putoval z jedného jej predlaktia na druhé a zase späť, akoby sa o niečom veľmi vážne rozhodovala. Marnatina gestikulovala ešte horúčkovitejšie, ale jej nadšenie rýchlo zadupal do zeme dôraz v slabikách a slovách jej stále viac podráždeného proťajšku.
Prehrala. Keď to vidíte, pochopíte. Neznáma zabila koniec hádky, mávla dlhými prstami v dôraznom geste svojho jednoznačného nesúhlasu, s niečím. Vášnivý dialóg tak ukončilo blysnutie pretiahnutej machule na chrbte jej ruky. Raz a navždy. Obliekla si svoju pestrofarebnú nádheru a pritlačila si ju na prsia akoby snáď mala dušu.
"Pegná chlupa," vybafla smerom ku mne, dupla nôžkou a odkráčala.
Vedieť to, čo viem teraz... Ale vtedy? Len som sarkasticky prehlásila: "Pekná chlupa. Raz sa z tých vašich kožuchov poseriete!"
Možno mojej kožuchovej averzii tak celkom nerozumiete, ale keby sa vám ktosi čas od času pretŕčal v možno aj tisícodtieňovom kolorovanom kožúšku celý dlhý deň, od rána až do večera, ešte aj v kuchyni pri sporáku, s majetnícky blaženým zasneným úsmevom na tvári, chápali by ste ma.
Marnatina nepovedala nič. Otvorila síce ústa, akoby mi chcela niečo dôležité vysvetliť, potom len rezignovane kývla rukou a zmizla z miestnosti.
"A už mi sem nelez!" zakričala som za ňou.
Dávno som sa vykašlala na slušné spôsoby. Bola som vulgárna a krutá. Striga alebo krava, jednoducho kapacita v odpornosti, nazvite si ju ako chcete. Cielene hnusná osoba. Taký slang ešte žiadny slovník nedal, ako som ja dávala denne, to vám zaručujem. Nazvať sa mrchou, lichotila by som si.
Môžem však potvrdiť, že hrať sa na niečo, čím nie ste, vie byť riadne vyčerpávajúce. Zvlášť, keď som nedosiahla, o čo som sa snažila. Moja pretvárka bola priveľmi priehľadná, nikto ma nezačal nenávidieť. A tak som sa vykašlala aj na ňu a upadla som do apatie.
Prestala som sa starať o čokoľvek. Moje blond vlasy prestúpil šedivý odtieň, pretože som ignorovala termíny u kaderníka, kozmetický kufrík stál zaprášený na stolíku vedľa zrkadla hoci by si vyblednutá modrá mojich očí zaslúžila výpomoc konturovacej ceruzky. Jedla som len zo zvyku, obliekla som si hocičo, čo mi prišlo pod ruky. Nebolo dôležité vyzerať šik a krásna, keď som bola len nepotrebný odpad.
Viete, že keď rozoberiete servítku, každá jej vrstva je ľahká ako pierko? Horná je farebná, prostredná má po sebe ešte zopár svetlých fľakov presiaknutej potlače a tretia, spodná, je biela ako sneh. Držia tvar, dajú sa zhúžvať, skrútiť a pokrkvať takým spôsobom, že vyzerajú ako kvetina. Často som sa s nimi hrala, skôr ako som ich úplne premočila slzami, preto to viem. Pravdepodobne by som strávila zvyšok života vyrábaním bizarných kvetov po temných kútoch môjho priestranného domu. Ak by som, pravda, na takú vyčerpávajúcu činnosť ešte našla silu, a hlavne motiváciu.
Až raz...
Schyľovalo sa k večeru. Sedela som schúlená v pohodlnom kresielku na balkóne a pozorovala som zapadajúce slnko a Marnatinu. Tarnatianka vykonávala svoj obvyklý rituál, akýsi tanec pod holým nebom. Pokladala som ho za prejav jej viery alebo spoločenského statusu, pretože ho robila takmer každý deň.
Podivné predstavenie som videla už mnohokrát. Neobťažovalo ma, práve naopak. Vyžarovalo pokoj, jeho čisté obrazy ma napĺňali vyrovnanosťou, pôvabné, veľmi presne uskutočnené pohyby dlhých rúk a nôh pútali moju pozornosť a brali energiu mojim neprestajne čiernym myšlienkam.
Blížil sa koniec posledného aktu boularíjskej tanečnej kreácie, keď som si všimla, že je niečo inak. V stále hustejšom šere som uvidela ako sa známe tvary obyčajne štíhlej siluety zapálenej tanečnice menia na iné, okrúhlejšie. Skôr ako padla tma, Marnatinu celkom obklopil chumáč čohosi, čo pripomínalo cukrovú vatu z jagavého sladkého prášku alebo veľmi strapatý našuchorený obláčik.
Nepokladala som svoj postreh za dôležitý, ba dokonca ani za skutočný. Pomyslela som si len, že sa môj vyplakaný zrak zase raz pomýlil a zásobil ma falošnými predstavami. Ale ďalší deň, hneď zrána, skôr ako som stihla vystrčiť nos spod paplóna, prišla Marnatina ku mne.
"Čo tu robíš. Choď preč," odbila som ju, ako obyčajne. Od istého času, počas ktorého som jej nadávala do čubiek a krýs, čo vrhajú celé stáda potomkov na počkanie, som jej už nevykala a nepozerala som sa jej do očí. Pre istotu.
"Nie!" odvrkla.
"Vypadni."
"Ty brať - viezi omané!"
Zabalila som sa lepšie do prikrývky. Za iných okolností by fakt, že mi Marnatina tykala, ba čo viac, otvorene mi niečo prikazovala, prebudil moju zvedavosť. Nuž ale, v tom čase... keby do mňa vrazil hoci aj vykoľajený Veľký voz, bolo by mi to totálne voľné.
"Nauč sa rozprávať, hlupaňa."
"Ty chlupa! Ja priniesť ho. Ty zobrať, dať si na telo."
Správanie mojej gazdinej začalo hraničiť s drzosťou, zvlášť keď ma v posteli otočila nazad k sebe. Vytušila som, čo drží v náručí. Kožuch! Klasický, tarnatianský, všetkými farbami farbený huňatý kožuch, pozrela som sa len do výšky jej dlaní a našla som ho tam. Aféra s najpestrejším kusom odevu, aký som kedy na niekom videla týmto oficiálne prestala byť len zarážajúcou. Stala sa záhadnou.
"Asi ti priveľa platím."
Marnatina akoby moju poznámku ani nepočula. Kráčala ku mne, podávala mi tú neuveriteľnú vec a stále si húdla svoje.
"Ty brať. Mať čas len dnes," naliehala neústupčivo.
"Nebudem sa pretŕčať v tvojom kožuchu." Protestovala som, nepripadalo mi správne prijať niečo také vzácne, a strakaté, zvlášť ak to patrí len jej. Mala som chuť ešte dodať: ktovie z čoho vôbec je? Dodnes to netuším. Ale to je jedno.
"Ty robiť, čo ja poviesť! Ja ti nedovoliť byť viac chlupa!"
Marnatina vie byť mimoriadne rozhodná, ak ide o veľa. Nesúhlas, vyplývajúci z mojich slov, odhodlane ignorovala a tvárila sa veľmi prísne. Strčila mi mnohofarebnú guču pod nos a čakala, kým si ju od nej vezmem. Podmanivá pestrosť neznámej látky pôsobila elektrizujúcu. Pohladila som hebký materiál, prenikla som medzi chĺpky a pocítila, ako sa mi priam ovíjajú okolo prstov, akoby snáď boli živé. Podľahla som, priložila som si kus plášťa na tvár.
Poviem Vám, v tej chvíli všetky moje pripomienky zobral ďas. Bola som polapená.
"Ty pekne poslúchať, potrebovať omané, ty celý deň byť oblečená a večer ty ľahnúť ku Tvoj muža. Ja budem na stráž."
Celkom nepochopiteľne som nebola nijako schopná zabrániť Marnatine v tom, aby ma obliekla. Naopak, do pohľadu sa mi zaiste vkradol ten majetnícky výraz, ktorý som vídala u nej. Ja som tú vec chcela mať na sebe. Zavinula som sa do jasných farieb, celá natešená, a všetky zlé udalosti môjho života sa odrazu stali vyblednutými, nepodstatnými. Niektoré dokonca smiešnymi. Vyprskla som pri predstave ako Marnatina stráži, kým ja a Fredy... Veď viete čo... No predstavte si to!
Prísne sledovaná istou štíhlou a dôkladnou osôbkou som potom celý dlhý deň nebola schopná dať ten plášť zo seba dolu. Bolo mi príšerne horúco, a krásne zároveň. Cítila som sa omámená, feťák by povedal, že moja tráva mala parádne grády. Naplnila ma nikdy nepoznaná eufória a pod jej vplyvom mi z hlavy vyfučalo všetko... okrem nemravných myšlienok.
Priznám sa Vám, nemyslela som na sex takýmto spôsobom snáď nikdy. Odkedy z neho bol len holý sex a nič viac, nemyslela som na neho skoro vôbec. Rozpálená huňatou druhou kožou som naň myslela neprestajne. Predstavovala som si spôsoby milovania, pri ktorých by románopisci zbledli závisťou a ich hlavným hrdinom nebol nikto iný, ako môj Fredy. Keď potom večer dorazil domov, privítala som ho s úsmevom a s otvorenou náručou. Presne tak, ako myslíte.
Fredy zaiste blahorečil hojivému účinku času a ja zase nádhernej mäkkej kožušinke, na ktorej sme sa priam nehanebne obšťastňovali. Hlavne ja som bola znovu sama sebou, zahodila som za hlavu všetku nespokojnosť nad nespravodlivosťou sveta aj márne smútky. Našla som stratené potešenie z blízkosti druhého človeka, môjho druha a mojej lásky. A s ním som našla aj novú chuť žiť.
Ráno som sa cítila inak, voľnejšie. Kožuch visel na vešiaku v skrini a moje nešťastie sa tak akosi vyparilo za paravánom z tej farebnej handry visiacej v šifonéri. Už nebol taký krásny, s Fredym sme ho najskôr priveľmi pohúžvali. Ale to bola len moja domnienka, a vy už iste viete ako to s mojimi teóriami chodí.
Prešiel mesiac a ešte jeden... a moje dni sa mi vyhýbali. V kupovaní tehotenských testov som bola majster, lenže keď prúžok očervenel, bolo to akoby ma omylom premiestnili do iného času a priestoru. Neverila som. Otvárala som stále nový a nový balíček, pár dní som sa zamykala v kúpeľni, vychádzala von s búšiacim srdcom a za sebou nechávala červenú stužku z prúžkov v odpadkovom koši.
Občas som pristihla Marnatinu tajomne sa na mňa usmievať. Pripadala mi ako vedma, ktorá sa pozrela do krištáľovej gule a vyčítala v nej niečo, čo ostatní netušia. Alebo skôr niečo, v čo tí ostatní majú problém uveriť.
Lebo ja som stále neverila. Všetky tie presvedčivé známky, o ktoré som denne zakopávala, pri ranných nevoľnostiach a nechuti pustiť sa do pečenej klobásky, všetky tie pluská a čiaročky mohli byť stále len falošnou odpoveďou môjho tela na tak veľa nešťastia, ktoré som musela znášať. Doktori sa predsa nezvyknú mýliť, no nie?
Ale guľatila som sa celkom presvedčivo. Vedela som, že by som sa už mala priznať, lebo sa stalo niečo nepredvídateľné. Ale ani som necekla. Bruško som schovala pod oblečenia. K žiadnemu lekárovi som ísť nechcela. Aby mi nevyhovoril čo som cítila.
Keď všetko prasklo, veľmi som sa bála. Tak veľmi! Keby ma Fredy nebol držal za ruku celou cestou k môjmu gynekológovi a ešte aj potom, nikdy by ma na tú prehliadku nedostal. Ale stálo za to uvidieť nechápavý doktorov ksicht, keď sa tehotenstvo sa potvrdilo. Povedal len, že sa musel stať zázrak.
Bol to zázrak. Veríte na zázraky? Lebo ja áno. Každá bunka nového života je zázrak.
Ale stále som nevedela všetko. Jednotlivé kúsky skladačky mi do seba zapadli za pár dní.
Marnatina ukladala vypratú bielizeň do skrine. Pohladila kožuch, ktorý tam odovzdane visel a zasnene mi zakývala, kým ja som raňajkovala v posteli.
"Vy už teraz nebyť chlupa, Madame. Keď vy chcieť ďalší omané, vy povedať mi."
Prihovárala sa mi čudnými vetami, ale ja som ju konečne počúvala a chcela som jej rozumieť.
"Ja na Boularí, doma, tiež nemať nikdy omané a byť nešťastná. Ale Zonafeja poradila mi Zem. Na Zemi veľa slnka, na zemi fungovať veľmi prekrásne. Byť dosť pre Vy i pre ja."
Takto som sa, dojatá a vďačná, dozvedela celý príbeh. Áno, konečne som pochopila, že chlupa neznamená kožuch. A že podeliť sa o omané nie je len tak. Vyliezla som z postele a objala som Marnatinu tak tuho ako som len vládala.
"Ja... som Jazmína, a už mi, prosím, nikdy nevykaj."
Nebojte sa, moje tri dcéry nemajú škvrny. Sú ako ja a Fredy, majú oči ako morská voda, pleť ako karamel a šťastný smiech. Ale chceli by sme ešte syna. Tak keď Marnatina znovu získa nový kožuch oblečiem si ho ja.
Mám ich už celú zbierku. A ona tiež. Aj všetky jej kamarátky, s ktorými sa pravidelne stretávame u mňa na čaji. Chvíľu trvalo kým Ponkuzita uverila, že nie som taká strelená ako vyzerám, ale už jej dôveru mám. Zonafeja mi zase jasne naznačila, že ak sa jej náhodou ešte niekedy dotknem, alebo snáď jej maličkých, nebude moju agresivitu tolerovať. Býva to vždy báječná dámska jazda, medzi tarnatianskymi fľakmi, usmiatymi tváričkami a umazanými prstíkmi.
Myslím, že čoskoro navrhnem Fredymu, aby sme prebudovali zadnú časť domu a znovu rozšírili krídlo s detskými izbami. Pretože Marnatine tak skoro nedovolím vrátiť sa nazad na jej planétu. Priateľku ako je ona stratiť nehodlám.

(Za inšpiráciu vďačím muzikálu Kabaret. Len, prosím, ponechajte si svoje kožuchy. :D)