(Krátky pohovor o tom, kedy Angel a kedy Spike... Odohráva sa v noci po Tabula Rasa, keď sa Spike a Buffy bozkávajú v Bronze.)



"Buffy," len skoro nepočuteľný šum vykĺzol Spikovi z úst medzi dvoma bozkami, ale aj to stačilo. Priam cítil ako Buffy zalieva červeň, krv, ktorá jej pritom stúpala do líc mu zurčala v ušiach ako jarná riava. Tušil čo bude nasledovať, a nemýlil sa. Premožiteľka ho odstrčila a dala sa na útek.

"Buffy," Spike bol rozrušený z toho aký bol do nej, dal by ju dole ani by okom nemihol, to je fakt. Zavrávoral, zababušený v páperovej perine zo sladkého omamu, do ktorej ho uvrhla náhla ochota s akou ho Buffy pri objímaní na seba doslova prilepila. V tej chvíli uveril, že prišiel čas... Ale už mu zase ušla... Striasol zo seba slastné rozpoloženie, vybehol do noci a pustil sa za vôňou.

"Buffy..." volal za premožiteľkou. Nepočkala, musel za ňou pobehnúť. "Tak neutekaj..."

Len čo vyrovnal jej náskok, už sa s ním aj strojene lúčila.

"Dobrú noc, Spike."

Jej slová boli ani ryba ani rak ale pod tenkým hraným nánosom neutrality nepopierateľne pulzovala túžba, práve TÁ túžba, rovnako zreteľná ako obyčajný ľudský tlkot srdca. Spike si vydýchol. Nemýlil sa, to len Buffy si možno ešte nie je celkom na čistom, a možno potrebuje trošku popostrčiť.

"Na to zabudni, Premožiteľka." Odporoval jej pobavene, ale nežne a láskavo.

"Nechcem sa hádať, Spike."

"Ani ja nie." Prehnane ochotne s ňou súhlasil a potom pokračoval. "Len myslím, že my obaja chceme práve teraz niečo celkom iné, Láska." Naklonil hlavu na bok a zvodne sa usmial.

"Si prasa, Spike." Odvrkla mu Buffy a obrátila sa mu chrbtom.

"Nie Buffy, som len realista." Kráčal tesne za jej chrbtom a dobiedzal. "Nemyslíš, že už je načase?"

"Načase?" Prehodila trošku zadivene, ale zrýchlila krok. Asi nie je až taká zvedavá ako si myslel. Tak dobre.

"Daj už zbohom Angelovi, Buffy." Sama to tak chcela, tak nech sa s tým teraz vyrovná.

Šokoval ju, nepochybne. Zastala, zírá na neho. Asi nečakala, že bude počuť práve toto meno z jeho úst, práve dnes. Ani sa nezmohla na otázku.

"Nepozeraj tak na mňa, Zlatíčko, nespadol som z višne." Usmial sa, vytiahol obočie a pokrútil hlavou zo strany na stranu. "Len si myslím, že dozrel čas." Sledovala ho z rozšírenými očami, pokladal to za báječné, z toho jej zeleného pohľadu bol viac opitý ako z pravého starodávneho Absintu. A podvedome vnímal, že mu aj rozumie, a to bolo na tom všetkom to najlepšie.

"Nemám poňatia o čom to tu kvákaš."

Ale samozrejme, odporovala. Premožiteľka!

"O tom, že by si sa mala prestať hrať na dievčatko," uchytil ju za ramená len preto, aby sám sebe dodal odvahy, "z detských šatočiek si dávno vyrástla." Ale potom si povedal, že najhoršie, čo sa mu môže stať bude, že ho rozpráši. No a čo, žil už dosť dlho, aj tak nebude žiť večne. Tak odstúpil, dvatrikrát ju obkročil, dramatický pritom povieval kabátom a potom pokračoval.

"Si premožiteľka, Buffy. Tvoj život, to nie sú biele latky na plote okolo krásneho domu na predmestí. Každý deň keď tu si môže byť ten posledný, veď ty to vieš, už si predsa raz umrela." Vedel, že trafil klinec po hlavičke lebo odvrátila tvár a chcela sa pozerať niekam do stratena. Tak podišiel bližšie, objal ju, chytil ju za briadku a prinútil ju pozerať sa na neho.

"Keby som bol obyčajný chlap..." zaváhal a nadýchol sa, starý zvyk z jeho ľudských čias a ani za storočie sa ho nezbavil, čo už..., "kľakol by som si pred tebou s malinkou škatuľkou v ruke... a vyjadril sa..." zakryl si oči viečkami, aby zatajil, ako čudne sa mu rosia pri myšlienke na niečo o čom vždy sníval a čo mu nikdy nevyšlo. Ale ľutovať sa nemal v úmysle!

"Ale som len upír", pokračoval za okamih už chladne, pokojne a rozvážne, "a všetko čo mám je toto telo..."

Zachytil ako stuhla a chce sa začať rozčuľovať, tak ju rýchlo zastavil: "n-n-n - nehovor mi, že som prasa, to som už počul. "Len ma počúvaj," poprosil.

"Môžem tu byť pre Teba," zdôraznil každé slovko, "biť sa po Tvojom boku, pomáhať ti, chrániť ťa." Už zase otvárala ústa aby mu odvrkla, že pomoc nepotrebuje, ako inak. Ale nakoniec nepovedala nič, asi ju zastavil výraz jeho tváre, veď on predsa dobre vedel, že chrániť nepotrebuje, ale on by to tak chcel a aj to tak urobí, či sa jej to už bude páčiť, alebo nie.

"Ale to nie je to čo naozaj chcem," pokračoval ďalej, aby povedal všetko, čo sa rozhodol povedať.

"Nechcem tu byť pre Teba, Buffy," doslova slabikoval. "Chcem tu byť s Tebou." Zvraštila obočie, ale nechala ho rozprávať ďalej, a tak sa nezdržal. "Každý potrebuje ľudský dotyk, hlavne chladnokrvné, nezávislé a samoľúbe potvory, také ako ja." Prezradil jej úprimne.

Naozaj ju prinútil premýšľať, dovolil si teda ešte viac, objal ju a ona sa nebránila. "Ľudský život je príliš krátky aby sme ho premrhali prizeraním sa," skonštatoval roztúžene. Naozaj si to myslel keď jej to šepkal do ucha a perami hľadal jej ústa. Ani mu len neprišlo na um, že by týmto mohol niečo pokaziť, zabudol, aká je Buffy ešte stále neistá, aká je vyľakaná potrebou, ktorá ju ženie do jeho náručia. Ale následky aj tak musel niesť.

"Skoro si ma dostal, Spike."

Počul jej reč ako cez hrubé olovené sklo, a stále stratený uprostred snenia s lícom zaboreným do jej zlatovlasej hrivy zašepkal: "Čože?"

"Tie tvoje sladké rečičky..." Buffy sa už zase nasilu odtiahla, a on bol z toho nevýslovne smutný. Pozeral na ňu a čelo mal samú vrásku.

"Myslíš, že ma nimi oblafneš?"

Poučovala ho, toľko ešte pochopil. Ale v tóne jej hlasu začul zaváhanie, a to jeho ustaranú tvár rozžiarilo. Predsa len mu rozumie, aj keď to ešte nechce priznať.

"Buffy..." chcel ju podporiť, povedať jej aby sa nebála a ani nehanbila, nikto nemohol viac chápať rozporuplné dilemy ako on, upír zamilovaný do premožiteľky. Ale stopla ho rozhodným posunkom, tak len zovrel pery a nechal rozprávať ju.

"Vraj, daj už zbohom Angelovi..."

Vyprskla smiechom, a vlny jej vlasov sa okolo nej hojdali ako nádherné zlatisté more.

"Taká ja nie som, Spike, taká nie. V to ani nedúfaj."

Presviedčala ho, že je ešte stále princezná, čo čaká na svojho princa na bielom koni a sníva cudne schovaná pod perinou. Ale nepresvedčila.

"Čo sa stalo, stalo sa. A koniec! TOTO ja neurobím, s tebou nie. Na mňa si príliš... veľký somár."

Ó, áno, len nech mu nadáva, niet lepšieho znaku, že je voči túžbe v sebe slabá ako bezcieľne nadávky. A ona je očividne slabá, tak ako bývajú občas všetci. Každý si tým prejde a každý sa s tým potrápi po svojom. Ešte aj hĺbavý a rozumný, dokonca kliatbou obmedzený Angel, vzor všetkej zdržanlivosti a sebaovládania s tým musel bojovať, raz vyhral on, raz TOTO.

Lenže od TOHO je väčšinou len kúsok k láske, nezáleží na poradí, či sa objaví pre TÝM alebo či po TOM, odtiaľ je k nej už len malý kúsoček. Aj Buffy pochopí, že niet inej cesty iba sa tomu postaviť a zistiť, kam TO povedie, porozumie, ak nie podobrotky tak pozlotky.

Mlčky ju nechal odísť. Počká deň, počká aj dva, a keď nastane čas posnaží sa, aby ju TO ovplyvnilo a posunulo správnym smerom, tam, kde číha láska. Možno príde len na deň, možno na mizernú stotinu sekundy. Ale ak áno, bude úchvatná.

Celkom neupírsky zatajil dych. On si tým už prešiel veľa krát a vždy skončil zaláskovaný až po uši.

Už aby TO bolo!